Daňové záložné právo v konkurze a reštrukturalizácií

Širší úvod do problematiky

Vo vzťahu ku zabezpečeniu zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) rozlišuje medzi zabezpečenými a nezabezpečenými pohľadávkami. Zabezpečenými pohľadávkami sú tie, ktoré sú zabezpečené zabezpečovacím právom, ktoré ZKR vymedzuje v § 8 takto: „Zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona rozumie záložné právo, zádržné právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky vrátane iných práv, ktoré majú podobný obsah a účinky. Pohľadávka zabezpečená zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona považuje do výšky jej zabezpečenia za zabezpečenú pohľadávku.“ Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pre účely insolvenčného konania nie sú relevantné také zabezpečovacie mechanizmy ako zmluvná pokuta, ručenie, či zmenka. Otázna sa však zdá povaha daňového záložného práva, ktoré bolo v rámci ešte nedávnej aplikačnej praxe správcov rozdielne posudzované, a tak sme sa mohli stretnúť  s tým, že štátnemu veriteľovi – najmä daňovým úradom alebo v nadväznosti na sukcesiu ich práv Slovenskej konsolidačnej, a.s., sa v jednom konaní nepriznalo postavenie zabezpečeného veriteľa a v inom zase áno. Stav právnej neistoty a podlomenej ochrany legitímnych očakávaní pomohli ukončiť súdne rozhodnutia, ktoré sa k právnej povahe daňového záložného práva z pohľadu § 8 ZKR jednoznačne vyjadrili. Pritom od posúdenia právnej povahy daňového záložného práva sa odvíja značné množstvo zásadných právnych následkov spočívajúcich v miere uspokojenia veriteľa pohľadávky zabezpečenej daňovým záložným právom, v jeho hlasovacích právach na schôdzi veriteľov a možnosti významným spôsobom ovplyvniť priebeh insolvenčného konania, či prípadne odvolanie správcu a v konečnom dôsledku aj mieru uspokojenia ostatných nezabezpečených veriteľov.

Rôzne názorové línie

Podstatu problému najlepšie pochopíme načrtnutím dvoch proti sebe stojacich argumentačných línií.

V argumentačnej línií správcov, ktorí popierali daňové záložné právo ako zabezpečovacie právo, možno identifikovať tieto hlavné argumenty:

1. Daňové záložné právo je vo svojej podstate obdobné exekučnému záložnému právu, ktoré bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.10.2010, sp. zn.: 1Obdo 61/2010 posúdené tak, že nepredstavuje zabezpečovacie právo v zmysle § 8 ZKR;
2. Daňové záložné právo predstavuje úkon správcu dane vykonaný v rámci správy dane podľa zákona č. 563/2009 Z.z. daňový poriadok, ktorý predstavuje procesný predpis;
3. Daňové záložné právo obdobne ako exekučné záložné právo vzniká na základe procesnoprávneho predpisu a majú obdobné účinky;
4. Daňové záložné právo obdobne ako exekučné záložné právo nie je možné používať mimo konanie, v rámci ktorého vzniklo a obe predstavujú procesný zabezpečovací inštitút;
5. Obe procesné zabezpečovacie inštitúty vyhlásením konkurzu v zmysle § 48 ZKR zanikajú.

Oproti vyššie označeným konštatovaniam stála argumentačná línia veriteľov, z povahy veci to boli buď daňové úrady alebo Slovenská konsolidačná, a.s., ktorá hájila tieto skutočnosti:

1. Podobnosť daňového záložného práva a exekučného záložného práva odmietnutá na základe toho, že daňové záložné právo nie je/nemusí byť zriaďované v rámci daňového exekučného konania;
2. Daňový poriadok je síce procesný predpis, no daňové záložné právo zriaďované na jeho základe má základ v hmotnom práve, a to v Občianskom zákonníku (§ 151b ods. 1);

Porovnanie daňového záložného práva a exekučného záložného práva

Vyššie popísaný spor ohľadom právnej povahy daňového záložného práva rozhodli súdy v prospech veriteľa, ktorému v prípade zabezpečenia jeho pohľadávky daňovým záložným právom za predpokladu splnenia ďalších podmienok vyplývajúcich v ZKR (riadne a včas prihlásenie) priznali status zabezpečeného veriteľa. S porovnaním daňového záložného práv a exekučného záložného práva sa vysporiadali nasledovne:

1. Daňový poriadok, na ktorého základe je možné daňové záložné právo zriadiť, je normou procesného práva, avšak obsahuje aj inštitúty hmotnoprávne. Takým inštitútom je aj zriadenie daňového záložného práva podľa § 81 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku v znení neskorších predpisov;
2. Daňové záložné právo zriadené správcom dane nemožno stotožniť s exekučným záložným právom, nakoľko sa zriaďuje nezávislé od daňového exekučného konania.

Záver

Z argumentácie súdu je možné vyvodiť, že povahu daňového záložného práva vo vzťahu ku § 8 ZKR je potrebné vždy dôsledne posudzovať podľa toho, či bolo zriadené správcom dane v rámci daňovej exekúcie, alebo mimo nej. Je však možné predpokladať, že správcovia daní v záujme získania postavenia zabezpečených veriteľov v prípadnom insolvenčnom konaní, budú tento inštitút zriaďovať v rámci správy daní, teda mimo daňovú exekúciu.[1]