Čo je čo III: Príčiny a prevencia počítačového pirátstva a počítačovej kriminality na Slovensku

Čo je čo a kto je kto v počítačovom undergrounde

Definícia počítačovej kriminality, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná z hľadiska medzinárodného práva a európskeho práva, vychádza z textu Dohovoru Rady Európy o počítačovej kriminalite[i]. Počítačovú kriminalitu (angl. Cyber Crime alebo Computer Crime) jednotne definuje Európska komisia a členské štáty Európskej únie nasledovne: „Počítačová kriminalita je akékoľvek nelegálne, nemorálne a neoprávnené konanie, ktoré zahŕňa zneužitie údajov získaných prostredníctvom výpočtovej techniky alebo ich zmenu.[ii]“

Slovenský Trestný zákon[iii] odkazuje na definíciu počítačovej kriminality obsiahnutú v dohovore, pretože vlastnú legálnu definíciu nám neposkytuje. Prirodzene, pre potreby právnej praxe takéto rámcové (blanketové) vymedzenie nepostačuje, preto sa využívajú termíny a definície vedy trestného práva, kriminalistiky a kriminológie. Pre účely tohto článku budeme vychádzať z koncepcie prof. Gregušovej, ktorá počítačovú kriminalitu rozdeľuje na dve základné skupiny. Podľa Gregušovej sa počítačové trestné činy delia na priamu počítačovú kriminalitu (počítačovú kriminalitu v užšom zmysle) a na nepriamu počítačovú kriminalitu (počítačovú kriminalitu v širšom zmysle)[iv].

Podľa tohto vymedzenia do priamej počítačovej kriminality patria útoky proti počítaču, jeho softvérovému a hardvérovému vybaveniu, proti integrite a bezpečnosti počítačových systémov a proti uskladneným a spracovávaným údajom (dátam)[v]. Na druhej strane, za nepriamu počítačovú kriminalitu považujeme trestné činy spáchané prostredníctvom počítača alebo výpočtovej techniky vo všeobecnosti (počítač ako prostriedok alebo nástroj na spáchanie trestného činu)[vi].  

Prečo je to tak?

Za hlavnú príčinu rozšírenia počítačového pirátstva a počítačovej kriminality na Slovensku môžeme okrem iného považovať nízku kúpnu silu (kúpyschopnosť) obyvateľstva vo všeobecnosti a vo zvýšenej miere niektorých špecifických (rizikových) skupín, ktoré sú častými konzumentmi ilegálnych statkov[vii]. Podľa doc. JUDr. Miroslavy Vráblovej, PhD., z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, slovenská mládež vo veľkej miere profituje z počítačovej kriminality, hoci na druhej strane sa nejeden pubescent alebo adolescent stane aj jej obeťou[viii]. V každom prípade, ceny hudobných a filmových diel sú na pomery slovenských spotrebiteľov (a najmä tínedžerov) nadsadené, preto sa nemôžeme čudovať aktivitám mladých ľudí na čiernom trhu alebo na šedom trhu.

Na druhej strane, veľkým problémom je aj slabé zabezpečenie ochrany autorských diel, komerčného softvéru a iných vzácnych statkov, ktoré sa tešia veľkému záujmu počítačových pirátov[ix]. Hoci si nadnárodné spoločnosti uvedomujú dôležitosť elektronickej komunikácie a informačných technológií, predsa váhajú s investovaním do zabezpečenia vrátane antivírusovej ochrany, ktoré sa im zdajú zbytočne nákladné[x]. Nemôžeme sa potom čudovať, že mladí ľudia s ľahkosťou využívajú nedostatok počítačovej gramotnosti a laxný prístup výrobcov, distribútorov a predajcov zmienených vzácnych statkov, čo podľa nášho názoru vystihuje slovenské príslovie: „Príležitosť robí zlodeja.“

(Nielen) na Slovensku je to tak

Za ďalšie z príčin masového rozšírenia počítačového pirátstva a počítačovej kriminality (nielen) na Slovensku je nízke právne vedomie páchateľov, ale aj obetí[xi]. Kým obete nakupujú rôzne hodnotné produkty cez Internet s vidinou akcie, zľavy alebo výhodných platobných podmienok a v primeranej miere neskúmajú dôveryhodnosť predajcu. Platí to aj naopak, keď zákazníkom v internetovom obchode môže byť špekulant, „fakturant“ alebo iný biely kôň. Na druhej strane, páchatelia si vo všeobecnosti nepotrpia na právnu gramotnosť a napríklad mnohí slovenskí podnikatelia považujú za „gavalierky delikt“, keď na firemných počítačoch používajú nelegálny komerčný softvér[xii].

Hlavným aspektom počítačovej kriminality nielen na Slovensku je však latentnosť. Podľa doc. JUDr. Tomáša Strémyho, PhD., z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, rôzne prieskumy ukazujú vysokú mieru latentnosti (až okolo 90-95%)[xiii]. Prirodzene, vysoká latentnosť poskytuje počítačovým pirátom dostatočnú mieru ochrany a zvyšuje ich sebavedomie. Tento neradostný stav však má svoj pôvod v pomalosti orgánov činných v trestnom konaní a v nízkej vynútiteľnosti práva na Slovensku. Navyše, slovenskí zákonodarcovia aj policajti podľa nášho názoru zaostávajú za delikventami aj o dvadsať rokov, zjednodušene povedané sú na počítačových pirátov krátki[xiv].

Prevencia a štátne preventívne programy

Vzhľadom na možnosti a schopnosti orgánov činných v trestnom konaní na Slovensku nemôžeme dúfať v zásadný prielom v oblasti boja proti počítačovej kriminalite. Vybavenie, možnosti aj schopnosti slovenských kriminalistov nás dennodenne presviedčajú o tom, že schodnou cestou je jedine prevencia, s ktorou podľa Vráblovej je potrebné začať už medzi adolescentnou a pubescentnou mládežou[xv]. Štátne orgány na Slovensku aj v súčasnosti realizujú niekoľko preventívnych programov, otázna je však ich účinnosť a efektivita. Pozrime sa bližšie na preventívne stratégie SR a Európskej únie v boji s počítačovým pirátstvom a počítačovou kriminalitou.

V jednotlivých členských štátov EÚ vrátane Slovenskej republiky prebieha preventívny program zodpovedne.sk, ktorý je zameraný na šírenie osvety v oblasti počítačovej bezpečnosti a prevencie internetovej kriminality[xvi]. V rámci tohto programu Ministerstvo vnútra SR prevádzkuje infolinku pomoc.sk, ktorá by mala poskytovať poradenské služby širokej verejnosti[xvii]. Omnoho väčší dosah majú mediálne projekty ministerstva vnútra a verejnoprávnej televízie RTVS (cookie.sk a najmä ovce.sk) zamerané na osvetu a sprostredkovanie základných informácií určené deťom a mládeži[xviii].

Opatrnosť a individuálna prevencia

Môžeme byť akokoľvek optimistickými a zapálenými priaznivcami štátnych preventívnych programov, predsa si uvedomujeme ich krátkodobý charakter a obmedzený účinok. Ukazuje sa totiž, že ťažisko boja nielen proti počítačovej kriminalite by malo vychádzať z vysokého právneho vedomia občanov a z počítačovej gramotnosti a opatrnosti podnikateľov aj mladučkých užívateľov Internetu[xix]. Z tohto dôvodu má význam osveta na celoslovenskej úrovni, ale aj lokálne kampane, vzdelávanie a školenia cieľových skupín (akými sú napríklad podnikatelia, úradníci alebo študenti)[xx].

V konečnom dôsledku by teda bolo lepšie, keby dodržiavaním bezpečnostných opatrení slovenské domácnosti aj podnikatelia nevytvárali alebo dokonca zmenšovali priestor pre počítačovú kriminalitu. Pre podnikateľov môže byť užitočné nepripájať počítač s citlivými informáciami (účtovné závierky, osobné údaje) k Internetu a intranetu okrem nevyhnutných prípadov[xxi]. Pre podnikateľov a slobodné povolania sa zdá byť nevyhnutné zakúpiť originálnu verziu antivírového programu a priebežne ho aktualizovať.

Podľa Strémyho možno za prejav počítačovej gramotnosti považovať aj inštaláciu Firewall-u, IDS a iných užitočných aplikácií[xxii]. Domácnostiam a mládeži možno odporučiť, aby nesťahovali súbory a neotvárali maily pochybného alebo neznámeho pôvodu. Podľa nášho názoru aj slovenský tínedžer skôr či neskôr pochopí, že používanie nelicencovaného (ilegálneho) softvéru mu nezabezpečí plnú funkčnosť systémov ani aspoň minimálnu mieru počítačovej bezpečnosti. Rovnako možno bežnému slovenskému používateľovi Internetu odporučiť, aby inštaloval len minimálne voľby a nastavenia (angl. Options), a zachovával „striedmosť“ a prehľadnosť o Cookies, Java a ActiveX a o obdobných aplikáciách[xxiii].

Ako z kola von?

Na záver je potrebné pripomenúť, že nie všetky protiprávne alebo nemorálne konania v rámci počítačového pirátstva sú trestnými činmi. V každom prípade však poškodzujú záujmy jednotlivcov a spoločnosti, a preto je potrebné ich postihovať v rámci právnych možností alebo aspoň morálnym odsúdením. Súčasne je však nevyhnutné apelovať na zdravý rozum a opatrnosť užívateľov Internetu, aby nevytvárali príležitosti pre počítačovú a inú súvisiacu kriminalitu. Je dôležité si uvedomiť, že trestnoprávny postih je krajným riešením (lat. ultima ratio)[xxiv] a poškodený sa len ojedinele dočká náhrady škody riadne a včas. Napokon, pri veľkej rozšírenosti a vysokej latencii počítačových trestných činov sa ukazuje, že dôsledné vyšetrenie všetkých aktov počítačového pirátstva nie je v silách orgánov činných v trestnom konaní.