Tieto zákony, ktorými štát ustanovuje obchodníkom povinnosti, ktoré musia dodržiavať pri komunikácii, uzavieraní a plnení zmlúv so spotrebiteľmi majú pôvod v tzv. sekundárnom práve EÚ. V tomto prípade v pravidlách ustanovených smernicami EÚ, ktoré musia byť následne transponované do noriem ustanovených našimi národnými zákonmi.
Európska únia v záujme zvyšovania práv spotrebiteľov zaviedla rôzne opatrenia a normy, ktoré musia obchodníci dodržiavať. Jednou z nich je napríklad nová povinnosť obchodníka vrátiť spotrebiteľovi poštovné v prípade odstúpenia od zmluvy. Náš zákon č. 102/2014 Z.z. to ustanovuje v §9 ods. 1, ktorý hovorí:
„Predávajúci je povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr do 14 dní odo dňa doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy vrátiť spotrebiteľovi všetky platby, ktoré od neho prijal na základe zmluvy alebo v súvislosti s ňou, vrátane nákladov na dopravu, dodanie a poštovné a iných nákladov a poplatkov...“
Uvedené vytvára povinnosť obchodníka vrátiť spotrebiteľovi nielen peniaze za tovar alebo službu, ale aj novú povinnosť v podobe vrátenia poštovného. Cieľom tejto povinnosti bol predovšetkým rozvoj elektronického obchodu v EÚ a posilnenie dôvery spotrebiteľov k nákupom online. Inak povedané, ak by spotrebiteľ nebol spokojný s tovarom, mohol by ho vrátiť s tým, že by neutrpel ani na poštovnom, ktoré musel zaplatiť za doručenie tovaru od obchodníka.
Nevýhodou tejto povinnosti je skutočnosť, že pri odstúpení od zmluvy obchodník de facto „nezarobí“, lebo bude povinný vrátiť plnú cenu tovaru spotrebiteľovi a súčasne aj „prerobí“, nakoľko prepravné služby boli zaplatené, poskytnuté spotrebiteľovi a na záver ich poplatky bude musieť obchodník spotrebiteľovi taktiež vrátiť.
Zákon túto povinnosť však ďalej špecifikuje v §9 ods. 3, ktorý hovorí, že:
„Predávajúci nie je povinný uhradiť spotrebiteľovi dodatočné náklady, ak si spotrebiteľ výslovne zvolil iný spôsob doručenia, ako je najlacnejší bežný spôsob doručenia ponúkaný predávajúcim. Dodatočnými nákladmi sa rozumie rozdiel medzi nákladmi na doručenie, ktoré si zvolil spotrebiteľ, a nákladmi na najlacnejší bežný spôsob doručenia ponúkaný predávajúcim.“
Inak povedané, povinnosť obchodníka na vrátenie poštovného sa obmedzuje výhradne na najlacnejšiu cenu poštovného, ktorú obchodník ponúka.
Príklad:
Ak si teda spotrebiteľ objedná „nadštandardné“ doručenie prostredníctvom kuriéra v cene 5 EUR a obchodník súčasne ponúka aj doručenie prostredníctvom pošty v cene 1 EUR, povinnosť obchodníka vrátiť spotrebiteľovi poštovné sa zníži len na zmienené 1 EUR. Obchodník tak nebude povinný vrátiť spotrebiteľovi 5 EUR a to aj napriek tomu, že ich spotrebiteľ zaplatil.
Ako je možné optimalizovať v súlade so zákonom?
Uvedené ustanovenia je potrebné dodržiavať, avšak v súlade s tým je možné znížiť náklady obchodníka na nulu. Riešením tejto situácie je poskytovanie bezplatného doručenia tovaru. Nakoľko spotrebiteľ pri objednávke nebude povinný platiť za doručenie, nevznikne teda ani obchodníkovi povinnosť vrátiť tieto úhrady spotrebiteľovi.
Súčasne však nie je možné opomenúť skutočnosť, že za prepravné služby je potrebné „tak či tak“ zaplatiť. Tieto náklady priamo súvisia s podnikaním a je ich možné „zarátať“ do ceny samotného tovaru, tým že sa cena tovaru zvýši o cenu nákladov na prepravu tovaru. Inými slovami, navýšením ceny tovaru dôjde ku kompenzácii nákladov na prepravu, pričom poskytnutím „bezplatného poštovného“ nevznikne povinnosť obchodníka vrátiť akékoľvek prepravné poplatky späť spotrebiteľovi.
Nenechajte svoje podnikanie na náhodu, poraďte sa s právnikom, ktorý Vám odporučí najvhodnejšie spôsoby ako zvládnuť zákonné regulácie.
