Úvodom sa v rozhovoroch našich respondentov vždy pýtame na ich začiatky. Aké boli tie Vaše? Hľadali ste dlhšie oblasť práva, ktorá bude pre Vás tá pravá?
Nehľadala. Nechcela som byť právnička. Právo si našlo mňa a to doslovne. A potom si ma podobne našlo civilné právo. Počas štátnej skúšky z občianskeho práva mi vtedajší vedúci katedry OP prof. Lazar ponúkol možnosť zostať učiť na katedre, a to s ohľadom na moje študijné výsledky. Bola to veľká pocta, pretože pán profesor si svojich spolupracovníkov veľmi vyberal. Ja som najprv odmietla, chcela som ísť do praxe. Po roku, som sa ale vrátila s ospravedlnením, že som sa pomýlila.
Bolo niečo, čomu ste sa v práve jednoznačne venovať nechceli?
Trestnému právu. Jednoznačne. Hoci mám všetkých našich kolegov z trestného práva veľmi rada, ja by som to nedokázala robiť. Zo žiadnej strany – ani ako vyšetrovateľ, ani prokurátor, ani trestný sudca, ani trestný obhajca. Bola by som neskutočne frustrovaná z toho, koľko zla ľudia dokážu narobiť. Mňa stresovali aj správy v televízii, a tak som ich asi ako 23 ročná úplne prestala pozerať. Snažím sa vidieť svet ako veľmi dobré a pozitívne miesto a keby som bola v dennom kontakte s trestným právom, asi by to nešlo tak jednoducho. Musela by som každý deň svojho života počítať s úplným opakom.
Máte ako advokátka pomocnú ruku v podobe študenta, koncipienta? Je pre advokátov náročné prelomiť určité obavy a zveriť prípady zamestnancom?
Teraz už advokáciu skoro nevykonávam, takže nemám koncipientov. Mala som kedysi a ani som tak nemala problém zveriť im prípady ja, ako ho mali klienti. Všetci chceli, aby som rozhodne išla pojednávať ja, čo som dokázala pochopiť. A všetky podania (aj koncipientmi napísané) som kontrolovala, pretože to bol môj podpis, čo sa na konci uvádzal. Stalo sa mi aj, že som mala kolíziu pojednávaní a tak na jedno, o ktorom som bola presvedčená, že je na vyhratie, som poslala koncipietku. Prehrali. Na krajský súd som už išla ja a podarilo sa nám to zvrátiť. Preto som klientov chápala. Pojednávanie nie je len o vedomostiach.
Vo svojom zameraní sa často zúčastňujete pojednávaní. Stali sa pre Vás rokmi praxe rutinou, alebo je to pre Vás vždy výzva?
Pojednávania ma už rozhodne nestresujú. Nie v zmysle, ako to myslíte Vy. Je to ako všetko, čo mnohokrát zopakujete – zvyknete si. Dôležité je všetko si vopred pripraviť a súdu doručiť. Potom idete na pojednávanie pokojní. Ak ma niečo stresuje, tak sú to nepripravení sudcovia, ktorí to potom často maskujú – niekedy aroganciou, niekedy svojským výkladom procesných predpisov. Pre advokáta je najťažšie vysvetliť to klientovi. Laik vníma sudcov ako neskutočne múdrych, hodnotných ľudí a strata ilúzií býva frustrujúca. Už som musela napríklad upokojovať klientku, ktorá priletela na pojednávanie z Ríma a na súde sme sa dozvedeli, že „sudca to zrušil a zabudli sme Vám to poslať". Druhýkrát priletela a dozvedeli sme sa „že súd zabudol pozvať protistranu“. Tretíkrát do pojednávačky okrem nás neprišiel nikto. Celkovo sa niečo takéto opakovalo 4 krát len v tomto jedinom konaní. Skúste toto klientovi vysvetliť.
Ako sa Vám darí skĺbiť aktivity pri výkone advokácie s výučbou na vysokej školy?
V čase, keď som aktívne pojednávala, to bolo dosť náročné. Naviac som mala dve deti, o ktoré som sa sama starala a veľkú kanceláriu. Najviac ma stresovali kolízie... paradoxne, kolízie pojednávaní. Tu na škole som poprosila našu zlatú pani tajomníčku, že chcem učiť vždy od druhej poobede a ona na to v rozvrhu prihliadla. Súdy málokedy pojednávajú po 14tej. S pojednávaniami to bolo horšie – stalo sa mi, že som mala vytýčené dve na jeden deň, ale v rozostupe asi 3 hodín. Prvé bolo na krajskom súde v Bratislave a druhé v Dúbravke na OS BA 4. Myslela som si, že to musím stihnúť. Pozreli sme rozpis práce krajského súdu a mal na naše pojednávanie vytýčenú hodinu a pol. Potom mal už ďalšie pojednávanie. Na presun mi stačila pol hodina, takže som mala hodinu rezervu. Lenže krajský súd sa rozhodol pojednávať dlhšie a zabral celé tri hodiny, hoci vonku čakali ďalší ľudia. Keď som sa ospravedlnila, že musím ísť inde, povedali, že ich to nezaujíma. A na OS BA 4 mi dali pokutu. To bola jedna kvapka v pohári, ktorý pretiekol a prestala som pojednávať. Je to podobné ako s tými správami – eliminujem zlo a negatívne vplyvy zo svojho života, ak to len trocha ide.
A akí sú dnešní študenti práva? Je možné vnímať napríklad rozdiel medzi študentkami a študentmi, pri ich prístupe k štúdiu?
Študenti sú super. A vôbec nezáleží na pohlaví. Učím veľmi šikovné dievčatá a veľmi šikovných chlapcov. A aj menej šikovné dievčatá a menej šikovných chlapcov. Myslím si, že je veľmi dôležité prísť v živote na to, v čom ste dobrí, a to rozvíjať. Každý je v niečom dobrý a potom aj v niečom vôbec nie. Ja som napríklad matematická katastrofa... skoro vždy mi nejaká nula ujde. Kto nie je až taký šikovný právnik, ten by mal možno hľadať, v čom je dobrý. Nemá zmysel trápiť sa celý život v práci, ktorú nemáte rád. A je veľkým uľahčením života, ak Vás Vaša práca baví a fakt sa do nej každé ráno tešíte. Ja to teraz takto mám... okrem štvrtkov, keď neviem na seminári z rodinného práva druhákov o 9.20 zobudiť... občas.
Majú podľa Vás ženy – advokátky rovnaké možnosti ako muži, alebo je advokácia oblasť, v ktorej musia ženy vynaložiť väčšie úsilie k úspechu?
Neviem, čo je meradlom „úspechu“ v advokácii.. Mnoho z toho, čo tak doteraz vyzeralo, dnes vyzerá skôr ako pohroma. Ale vôbec si nemyslím, že ženy advokátky majú horšie postavenie ako muži. Úspechom je podľa mňa spokojnosť a radosť zo života. Robte to, čo Vás baví, robte to najlepšie ako viete a budete úspešní. Moja mamina vždy hovorila, že ak nás (s bratom) bude práca baviť a budeme sa snažiť, zarobíme. Hoci aj na zbieraní chrobákov. Váčšina ľudí si vyberie prácu a potom denne odpočítavajú dni do víkendu. To je veľmi smutná perspektíva v živote. Dokonca aj s „tučným kontom“ v banke.
V praxi sa ako advokátka venujete rodinnému právu. Toto verejnosť často považuje za silne emočné prostredie. Je to tak aj v skutočnosti?
Rozhodne áno. Ešte aj dnes – po mnohých rokoch praxe – dokážem žasnúť, čo si narobia ľudia, ktorí sa kedysi milovali a z lásky splodili deti. Niekedy len jeden z nich, niekedy obaja. Na „rodinných“ súdoch ma najviac mrzí, že nevedú ľudí k lepšiemu správaniu. Dokonca ani vtedy, ak to zákon od nich požaduje (napríklad aplikáciou § 18 zákona o rodine). A to sa nám ako spoločnosti vracia – ten, kto sa správal zle, to pokojne zopakuje, pretože žiadny trest alebo aspoň malé pokarhanie neprišlo. A ten, kto sa správal dobre, čestne, slušne a láskavo – ten zostáva frustrovaný. Často sa zo sklamania nevie dostať, mení sa mu charakter, prestáva dôverovať ľuďom, spoločnosti a stáva sa horším človekom, pretože sa naučil, že to sa oplatilo viac. Táto lavína padá a raz nás dobehne.
Právo sa vo všetkých svojich podobách dotýka osobných životov klientov. Môžeme však konštatovať, že rodinné právo obzvlášť. Pociťujú advokáti v tejto oblasti väčšiu morálnu zodpovednosť nad radami, ktoré klientom dávajú?
Neviem. Rozhodne by to pociťovať mali. Ale každý vie posunúť inému len to, čo sám má. Kamaráti sudcovia mi opakovane hovorili, že obraz o veci si urobia už z toho, kto je právny zástupca. Stále totiž platí, že vrana k vrane sadá. Bohužiaľ si mnohí ľudia, vrátane advokátov neuvedomujú, že životopis majú iba jeden.
Právnici zastupujúci obchodné spoločnosti či už v sporoch, alebo pri dojednávaní zmlúv, sa pokúšajú o čo najvýhodnejší „deal“. Dá sa toto aplikovať aj na rodinné právo?
Toto sa snažia do rodinného práva vniesť mediátori. Ak ide o vzťahy dvoch ľudí, ide to. Ak sa pokúšajú odstrániť rozpory medzi dvomi manželmi napríklad. Avšak v prípade, že sú strany tri (treťou je dieťa alebo viac detí) je to problém. Nie vždy je dohoda rodičov pre dieťa to najlepšie. Môže mu proste nevyhovovať, tak ako niekomu z nás nevyhovuje baliť kufor a iný nenávidí vybaľovanie (môj prípad).
Počas prvej vlny koronavírusu ste sa nám vyjadrili k výkonu rodičovských práv počas doby protipandemických opatrení. Ako to vidíte tento rok, sú rodičovské práva, napríklad v prípade striedavej starostlivosti, dodržiavané, alebo dochádza k zásahom do týchto práv?
Neviem úplne presne. Tých pár prípadov, ktoré osobne poznám, striedavku aj styk realizujú. Ale znova je otázne, čo je najlepšie pre dieťa. Ako sa ukázalo, deti nie sú imúnne voči covid 19. Aj teraz mám klientku, ktorej deti covid doniesli zo školy. Všetci traja sú v karanténe a samozrejme žiadny styk sa nerealizuje.
Čo v tejto súvislosti odporúčate svojim klientom?
Chrániť deti. Práva nikoho nesmú byť uprednostňované pred životom a zdravím.
Sú aktuálne nejaké právne výzvy / otázky, ktoré vnímate ako podstatné pre najbližšie legislatívne zmeny?
Pre mňa je aktuálnou výzvou prispieť k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Teraz mám veľa času a tak rozhodovaciu prax súdov pozorne sledujem. Robím si rešerš. Výsledky sú desivé. Niekedy mám pocit, že na území SR platí niekoľko rozdielnych zákonov o rodine alebo Občianskych zákonníkov podľa regiónu, kde sa o veci rozhoduje. A bohužiaľ niekedy aj na tom istom súde alebo v tom istom senáte.
Pani docentke za rozhovor srdečne ďakujeme a želáme mnoho úspechov.
