Vzťah trestnoprávnych predpisov a zákona o pobyte cudzincov - judikatúra

Ústavný súd SR tentokrát rozhodoval o ústavnej sťažnosti vo veci podmienečného prepustenia s nariadením kontroly technickými prostriedkami cudzinca, ktorý nemá na území SR legálny pobyt.

Redakcia 19. 10. 2023 3 min.

    Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 218/2023 rozhodoval o ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiam okresného a krajského súdu.


    Sťažovateľ, ktorý je občanom Holandského kráľovstva, vykonával trest odňatia slobody na území Slovenskej republiky. Riaditeľ ústavu, v ktorom sťažovateľ trest vykonával, podal návrh na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu s nariadením kontroly technickými prostriedkami. Okresný súd sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustil a uložil mu primerané obmedzenia a povinnosti. Na sťažnosť prokurátora však krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.


    Okresný súd následne návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa zamietol. V zhode so svojím skorším uznesením v tejto veci dospel k záveru o splnení Trestným zákonom ustanovených formálnych i materiálnych podmienok podmienečného prepustenia, avšak, rešpektujúc záväzný právny názor krajského súdu vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení, uzavrel, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky legálny pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a nepožiadal o registráciu svojho pobytu na našom území. Preto nie je možné sťažovateľa podmienečne prepustiť a uložiť mu obmedzenia spočívajúce v zákaze opustiť územie Slovenskej republiky počas kontroly technickými prostriedkami. Takto by totiž došlo k odňatiu možnosti orgánom cudzineckej polície rozhodnúť o udelení súhlasu na pobyt na území Slovenskej republiky, ako aj o prípadnom vyhostení.


    Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Namietal, že okresný súd nesprávne uplatnil ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a Trestného zákona v ich vzájomnom vzťahu. Právny názor okresného súdu vedie podľa sťažovateľa k výsledku, keď by u cudzincov bolo podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prakticky aj právne vylúčené.


    Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol. Konštatoval splnenie formálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej vo výkone zákonom požadovanej časti uloženého trestu odňatia slobody, ako aj splnenie materiálnej podmienky spočívajúcej v preukázaní polepšenia počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ však podľa názoru krajského súdu nesplnil podmienku očakávania, že v budúcnosti povedie riadny život. Dôvodom tohto záveru bolo konštatovanie, podľa ktorého ak by sťažovateľovi ako občanovi členského štátu Európskej únie bol uložený zákaz opustiť územie Slovenskej republiky, došlo by k zásahu do jeho práva na slobodný pohyb v rámci Európskej únie, v dôsledku čoho by nebolo možné realizovať nad ním mediačný a probačný dohľad, čím by bolo zmarené dovŕšenie jeho nápravy. Rovnako by sa tým zasiahlo do kompetencie správnych orgánov, ktoré rozhodujú o pobyte cudzinca na území Slovenskej republiky.


    Ústavný súd po meritórnom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu v medziach dôvodov uvedených sťažovateľom v jeho ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že dôvod, na ktorom krajský súd založil zamietnutie sťažnosti sťažovateľa podanej proti zamietavému uzneseniu okresného súdu, je ústavne neudržateľný.


    Už prvá premisa spočívajúca v zamietnutí žiadosti o podmienečné prepustenie založená na potrebe ochrany iného základného práva sťažovateľa, a to práva na slobodu pohybu v rámci Európskej únie, je podľa ústavného súdu nesprávna.


    Za rovnako nesprávnu považuje ústavný súd aj druhú argumentačnú líniu založenú na nelegálnosti pobytu sťažovateľa na území Slovenskej republiky, z čoho má rezultovať okrem iného aj nemožnosť realizovať kontrolu technickými prostriedkami ako zákonnú podmienku podmienečného prepustenia.


    Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je výsledkom zjavných právnych omylov, a preto je nezlučiteľné so sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.


    Nápravu porušených práv sťažovateľa možno dosiahnuť zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu je po vrátení veci povinný opätovne rozhodnúť o sťažovateľovej sťažnosti. Svoje rozhodnutie však nemôže založiť na dôvodoch, ktoré v tomto náleze ústavný súd identifikoval ako poznačené zjavnými právnymi omylmi spôsobujúcimi rozpor so sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.


    Úplné znenie nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 218/2023 je zverejnené na webovom sídle ústavného súdu.