Vo veci Österreichische Post, spoločnosť založená podľa rakúskeho práva zaoberajúca sa predajom adries, od roku 2017 zhromažďovala informácie o politických preferenciách rakúskeho obyvateľstva. Pomocou algoritmu, ktorý zohľadňuje rôzne sociálne a demografické kritériá, vymedzila adresy cieľových skupín. Tieto údaje mali spoločnosť informovať o tom, ktorú rakúsku politickú stranu určitý občan preferuje. Takto spracúvané údaje neboli sprístupnené tretím osobám.
Jeden z dotknutých subjektov, ktorý nedal súhlas so spracovaním svojich osobných údajov, sa pred rakúskymi súdmi domáhal zaplatenia sumy 1000 eur z titulu náhrady škody, ktorú podľa jeho názoru utrpel týmto spracovaním jeho osobných údajov a vďaka tomu mal pocit veľkej rozhorčenosti, straty dôvery a poníženia.
V rámci prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či sa má článok 82 ods. 1 GDPR vykladať v tom zmysle, že samotné porušenie ustanovení tohto nariadenia stačí na priznanie práva na náhradu škody. Tento článok ustanovuje, že každá osoba, ktorá utrpela majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v dôsledku porušenia GDPR, má právo na náhradu utrpenej škody od prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa. Z uvedeného Súdny dvor ustanovil podmienky, ktoré zakladajú vznik práva na náhradu škody nasledovne
existencia ujmy alebo škody,
ujma vznikla v dôsledku porušenia GDPR,
kauzálny nexus medzi ujmou a porušením GDPR (príčinná súvislosť).
Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne.
Súdny dvor na základe uvedeného konštatoval, že nie každé porušenie ustanovení GDPR samo o sebe zakladá právo na náhradu škody v prospech dotknutej osoby a predmetný článok sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovení GDPR samotné nestačí na priznanie práva na náhradu škody.
V druhej prejudiciálnej otázke sa vnútroštátny súd súdneho dvora pýtal, či sa má článok 82 ods. 1 GDPR vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej norme alebo praxi, ktorá podmieňuje náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto ustanovenia tým, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti. Súdny dvor na túto otázku odpovedal tak, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej norme alebo praxi, ktorá podmieňuje náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto ustanovenia tým, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti.
Tretia prejudiciálna otázka smerovala k tomu, či sa má čl. 82 GDPR vykladať v tom zmysle, že na účely určenia výšky náhrady škody, splatnej na základe práva na náhradu škody zakotveného v tomto článku, musia vnútroštátne súdy uplatniť vnútroštátne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa rozsahu peňažnej náhrady škody, a to pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity a ďalších zásad práva Únie. Tu Súdny dvor zaujal názor, že čl. 82 GDPR sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia výšky náhrady škody, splatnej na základe práva na náhradu škody zakotveného v tomto článku, musia vnútroštátne súdy uplatniť vnútroštátne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa rozsahu peňažnej náhrady škody, a to pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity a ďalších zásad práva Únie.
Z výkladu súdneho dvora teda vyplýva nasledovný záver.
Článok 82 ods. 1 písm. c) GDPR sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovení tohto nariadenia samotné nestačí na priznanie práva na náhradu škody.
Článok 82 ods. 1 GDPR sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej norme alebo praxi, ktorá podmieňuje náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto ustanovenia tým, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti.
Článok 82 GDPR sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia výšky náhrady škody, splatnej na základe práva na náhradu škody zakotveného v tomto článku, musia vnútroštátne súdy uplatniť vnútroštátne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa rozsahu peňažnej náhrady škody, a to pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity a ďalších zásad práva Únie.
