# obchodná spoločnosť

Rozhodcovské konanie, alebo arbitráž, patrí od dávnych čias k najefektívnejším metódam riešenia sporov. Napríklad už v stredoveku sa pomocou lokálnych arbitrážnych tribunálov riešili spory medzi obchodníkmi. Tieto tribunáli uplatňovali pravidlá, ktoré vycházadali zo zvyklostí konkrétneho odvetvia nazývané lex mercatoria (voľný preklad: obchodné právo). Hmotné právo sa od čias stredoveku značne zmenilo, jeho výkon však naďalej ostáva dosť archaický. Písomná komunikácia pomocou pošty, dlhé lehoty na odpoveď ako aj rigidné pravidlá inštitúcií, ktoré facilitujú arbitráž v súčasnosti sú v 21. storočí prežitok, ktorý brzdí obchod a narúša poslanie, ktoré tribunáli pôvodne mali. Je čas aby sa rýchlosť, efektivita a flexibilita vrátili na mapu riešenie obchodných sporov.

Fyzická osoba, ktorá ako konateľ alebo spoločník má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra 2016 sp. zn. 5 Ndc 10/2016). Hoci sa nezdá tento záver Najvyššieho súdu SR nijako zvlášť prekvapivý a asi by sme ho očakávali, zaujímavá je pre nás použitá argumentačná línia.

Ustanovenie § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka vymedzuje podiel ako mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti. Ide o všeobecné ustanovenie aplikovateľné na všetky právne formy obchodných spoločností.

V tomto príspevku sa pokúsime načrtnúť možný dopad spoločenskej zmluvy v spoločnosti s ručením obmedzeným ako najčastejšie sa vyskytujúcej právnej formy obchodnej spoločnosti na efektivitu exekučného konania.

Zrejme nie je ničím prekvapujúcim dnes už, keď medzi štatutárnymi orgánmi obchodnej spoločnosti registrovanej na území Slovenskej republiky nájdeme cudzieho štátneho občana. Pre tieto situácie sa vynára otázka, či táto skutočnosť má alebo môže mať nejaký dopad na právo rozhodné pre zmluvu o výkone funkcie štatutárneho orgánu. 

Predaj zabehnutej firmy (tzv. exit) je v našich zemepisných šírkach ešte stále niečím novým. Súvisí to nielen s históriou, kedy u nás bolo na niekoľko dekád obmedzené súkromné vlastníctvo a takmer vyhynul podnikateľský duch, ale aj s konzervatívnym prístupom postkomunistických podnikateľov. Predaj firmy je však bežnou súčasťou biznisového cyklu a netreba sa ho obávať.

Po dlhých snahách zatraktívniť podnikateľské prostredie a uľahčiť vstup investorov na slovenský trh a teda aj realizáciu investícií do začínajúcich podnikov, tu okrem tzv. daňových prázdnin, zaviedol zákonodarca novelou č. 389/2015 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník, akúsi hybridnú formu obchodnej spoločnosti, v ktorej spája prvky spoločnosti s ručením obmedzeným a akciovej spoločnosti. Touto novou flexibilnejšou formou podnikania sa má zlepšiť postavenie nielen samotných začínajúcich podnikateľov, ale aj ich investorov.