Jednou z najčastejšie používaných štruktúr islamského financovania je murabaha, ktorá je vo svojej postate zmluvou o predaji s prirážkou. Pravá murabaha sa realizuje kúpou a následným predajom aktíva, o ktoré má dlžník-kupujúci priamy záujem (t.j., vo svete konvenčného bankovníctva by si zobral úver a za prostriedky úveru kúpil potrebné aktíva), zatiaľ čo tawwaruq spočíva v nadobudnutí aktív, ktoré sú dlžníkom konvertované na peniaze, s ktorými môže nakladať podobne ako s úverovými prostriedkami.
Murabaha
Pri pravej murabahe sa dlžník, ktorý potrebuje finančné prostriedky na kúpu konkrétneho a už existujúceho aktíva, obracia na veriteľa, aby veriteľ zaobstaral (a nadobudol do svojho vlastníctva) predmetné aktívum, ktoré obratom predá dlžníkovi za cenu s prirážkou oproti nadobúdacej cene, ale s tým, že táto cena bude splatená formou odložených plnení. Splatnosť kúpnej ceny s prirážkou môže byť dohodnutá v jednej odloženej splátke, ale najčastejšie sa realizuje formou pravidelných splátok počas obdobia financovania. Pravidelné splátky môžu v plnej miere amortizovať kúpnu cenu alebo ponechať poslednú splátku vo vyššej sume (ktorú možno refinancovať), a to podľa finančných možností dlžníka počas trvania murabahy ako aj hodnoty financovaného aktíva.
Z pohľadu dodania plnenia je murabaha spotovým obchodom – dlžník ihneď nadobúda držbu aj vlastnícke právo k financovanému aktívu. Veritelia si zvyčajne svoju pozíciu zjednodušujú tak, že dlžníka ustanovia za svojho splnomocnenca v procese nadobúdania aktíva od jeho originálneho predávajúceho, a dlžník pôsobiaci ako takýto zástupca priamo dojedná obchod medzi predávajúcim a veriteľom. Dlžník a veriteľ dokončia ich vzájomnú murabaha transakciu ihneď, ako predávajúci prevedie vlastnícke právo na veriteľa.
Prirážka k cene murabahy predstavuje odmenu pre veriteľa, ktorú dlžník platí za privilégium, že môže odložiť platenie kúpnej ceny na neskôr, a tiež kompenzuje veriteľa za riziko súvisiace s nadobúdaním financovaného aktíva. V zmysle zákazu gharar musí byť prirážka k cene známa v čase uzatvorenia murabaha obchodu, čo však ale neznamená, že táto prirážka musí byť určená pevnou sumou; prirážka môže byť variabilná na základe vopred známeho spôsobu jej výpočtu. Na hranici kontroverzie sú dohody, podľa ktorých je prirážka k cene počítaná benchmarkovaním k referenčnej úrokovej sadzbe (napr. ako LIBOR plus marža, teda podobne ako pri konvenčnom úvere bez fixácie). Mnohí učenci takúto transakciu schvália, zatiaľ čo niektorí ju odmietnu ako obchádzanie zákazu riba. Kľúčovým pre rozhodnutie však nie je, ako sa cenová prirážka volá alebo ako sa počíta, ale či dochádza v rámci celej transakcie aspoň k akokoľvek krátkemu časovému intervalu, počas ktorého veriteľ nesie riziko straty a poškodenia financovaného aktíva, ktoré je obyčajne spájané s kúpnou predajnou transakciou, a ktoré veriteľa oprávňuje požadovať kompenzáciu za dané riziko.
Tawwaruq
Kontroverznou formou murabahy je jej reverzná forma, tzv. tawwaruq, pri ktorom predmetom kúpnopredajnej transakcie medzi veriteľom a dlžníkom nie je aktívum, ktoré chce dlžník v konečnom dôsledku nadobudnúť, ale voľne a ľahko obchodovateľná komodita, ktorú môže dlžník ihneď po nadobudnutí premeniť na likviditu, ako napr. certifikáty London Metal Exchange (LME) reprezentujúce vlastníctvo obchodovateľného kovu (hliník, meď, nikel); nie však zlato alebo striebro, keďže tie sú považované za peniaze samotné a teda nemôže dôjsť k ich predaju za cenu s prirážkou. Kúpnu cenu tejto komodity dlžník spláca odloženou formou tak, ako v prípade pravej murabahy. Tawwaruq je výhodný aj pre veriteľa, keďže ho zbavuje istých rizík spojených s kúpou a predajom konkrétnych aktív (ako napr. záruka na tovar alebo zodpovednosť za škody spôsobené výrobkom, a pod.).
Prostriedky získané opdredajom komodity na trhu potom dlžník použije na vopred požadovaný účel. Ďalšou flexibilitou tejto štruktúry je jednoduchá možnosť dojednať tawarruq buď ako úverovú linku (t.j., dlžník nemusí od veriteľa kúpiť ihneď celé množstvo financujúcej komodity, ale môže jej nadobúdanie a predaj časovať s ohľadom na svoje aktuálne potreby) alebo ako revolvingový úver (t.j., dlžník získa možnosť opätovne zrealizovať kúpu financujúcej komodity, ktorá už raz bola kúpená ale v plnej výške splatená).
International Council of Fiqh Academy zatiaľ odsúdil ako simuláciu murabahy a zastieranie úroku iba používanie organizovanej formy tawwaruqu, pri ktorej veriteľ zároveň vystupuje v pozícii dlžníkovho splnomocnenca pre účely predaja komodity na relevantnom trhu na dlžníkov účet, za existencie dohody medzi osobou predávajúcou komoditu veriteľovi a jej posledným nadobúdateľom od dlžníka, kedy dlžník dostáva od veriteľa už samotné finančné prostriedky.
Zhrnutie
Murabaha je populárna tak medzi islamskými ako aj konvenčnými finančnými inštitúciami, keďže financované aktíva sú mimo veriteľovho účtovníctva (veriteľ účtuje iba pohľadávku na kúpnu cenu), je potrebná menšia miera predošlého skúmania dlžníka a jeho následného monitorovania (v porovnaní s investičnou formou, akú predstavuje mudaraba alebo mušaraka), nevylučuje možnosť zriadiť na financovanom predmete záložné právo v prospech veriteľa, zabezpečujúce splatenie jeho pohľadávky na kúpnu cenu (okrem formy tawwaruq), a poskytuje veriteľovi pomerne predvídateľnú návratnosť (podobnú konvenčnému úveru). Ak dlžník nespláca kúpnu cenu, veriteľ môže uplatniť svoje záložné právo; nie je však možné pre taký prípad dohodnúť spätný odpredaj veriteľovi. Na druhej strane si ale uskutočnenie financovania v tejto forme vyžaduje, aby jeho objekt bol v čase uzavretia transakcie už v existencii, čo robí murabahu vhodnou pre akvizičné financovanie, menej však pre financovanie bežnej prevádzky, čo ale nie je vylúčené a takéto možnosti budú ilustrované v ďalších častiach.
